Úplne iná ako všetky ostatné

„Ale keď ona je úplne iná ako všetky ostatné,“ tvrdil mi môj blízky, vlastne najbližší priateľ a kopol do seba ďalšieho bechera. Mali sme tesne po maturite a zmárali sme sa nenaplnenými láskami u nás doma na balkóne. Každý po svojom – ja by som toho hajzla zasratého, čo mi tvrdil, že ma miluje až za hrob (zabudol povedať, ktorý hrob konkrétne myslí), najradšej videla visieť v prievane. Môj drahý priateľ Pytón hovoril o nevinnosti a zraniteľnosti svojej vysnívanej, o tom, ako on počká, kým ona pochopí, že sú si súdení. No, mission impossible v oboch prípadoch – Hajzel v prievane nevisel a Vysnívaná mala také dlhé vedenie, že aj Pytón so svojou božskou trpezlivosťou to nakoniec vzdal.

Sedeli sme u mňa v kuchyni a po treťom víne a dvoch súbežne horiacich cigaretách mi Pytón tíško zasyčal spod okna: „Vieš, ale keď ona je úplne iná ako všetky ostatné. Milujem ju!“
„Hm, aj celú tú jej tlupu skinheadov?“
„Ale ona je iná, vieš, ona len dozoruje svojho brata, aby ten idiot niečo nevyviedol. Iba sa obetuje, aby ich fotra netrafilo.“
Láska má vážne nehu v očiach. Brat Idiot mal dva metre a asi sto kíl a nemala by som o neho strach, ani keby mi doma predložil podpísanú zmluvu do Francúzskych légií – skôr by som mala obavy o tie légie. Predsa len, petržalská prípravka má svoje kvality. Sestra ochrankyňa a aktuálne asi čoskoro bývalá Pytónova frajerka vážila štyridsať aj s martenskami s oceľovou špicou. Poznala som ju z videnia, stávali sme na posledný bus v noci pod mostom SNP.
„Vieš, je taká bezbranná a nežná, také decko. Ale po troch rokoch mi povie, že ešte nechce vážny vzťah? Prečo?“ „Preto“ sme bohužiaľ spoznali s Pytónom čoskoro – malo meter osemdesiat, vyholenú hlavu, vodcovské kvality a terorizovalo zastávku pod mostom. Škoda, že môj drahý Pytón sa situáciu odhodlal pochopiť až po tom, čo mu „Preto“ v SH clube otlačilo martensku do hlavy a zakrvavilo bielu košeľu. Košeľu som vyprala, hlavu preverili na urgente a „bobo“ na Duši sa hojilo pár rokov. Za ten čas som ich spoznala niekoľko, ale boli podozrivé, lebo ani jedna nebola celkom iná ako všetky ostatné.

Doba pokročila a Bratislava už mala aj vlastnú vývarovňu čokolády. Pytón bol romantik z presvedčenia, a tak naše stretnutie nachystal ako v ružovom príbehu. Dlho sme sa nevideli – on riešil všelijaké svoje podenky, latentný alkoholizmus a rozhodoval sa medzi kariérou úspešného spisovateľa bez prachov a začínajúceho copywritra s výhľadom na blahobyt. Do toho osudného okamihu som si bola istá, že mu aj naďalej budem občas posielať poštou peniaze na prekonanie tvorivej krízy do akejkoľvek riti, kde práve chytal inšpiráciu, a že mi jeho knihy budú aj naďalej zachraňovať aspoň život, lebo manželstvo mi zachrániť nedokázali. V okamihu, keď vstúpila do čokoládovne Valéria, mi bolo jasné, že Pytón je v karmickom kolese a že sa z tej osudovej centrifúgy skôr či neskôr pekne zgrcia. Valéria bola z malého mestečka ďaleko na severe nášho ľúbezného Slovenska. Práve prekonala „turbulentný a rozporuplný vzťah so známym českým režisérom – nemenovať, lebo jeho žena je sviňa a úbohej Valérii robí aj tak zo života peklo.“ No a vo chvíli, keď sa drahá Valéria spamätávala z onoho vzťahu a z faktu, že ju režisér vyrazil z hniezdočka lásky v centre Prahy, vstúpil do jej života Pytón – čistý, rozradostený, perspektívny zdroj príjmov aj spoločenského statusu, presvedčený, že Valéria je celkom iná ako všetky ostatné. Bohužiaľ, tentoraz mal pravdu… Keď sme s jeho sestrou stáli pred kostolom a čakali na snúbencov, svorne sme sa modlili za mimoriadne silnú prietrž mračien, stratu kľúčov od kostola, boli by sme brali aj menšie zemetrasenie alebo tehotnú milenku v pôrodných bolestiach. Boli by sme brali čokoľvek, čo by Pytóna zachránilo od sobáša. Buď sme sa zle modlili, alebo bola Pytónova viera v „žili šťastne, až kým nepomreli“ silnejšia.
„Vieš, keď som s jej milencom sťahoval z nášho bytu na piatom poschodí bez výťahu jej klavír, na ktorom za štyri roky ani raz nehrala, bolo mi ho (toho milenca) fakt ľúto. Bola v tom symbolika. Ja som držal vzťah s Valériou z jednej strany, on z druhej. Ja som ju zo svojho života práve vysťahoval, on je v tých sračkách po členky a ešte sa aj teší. Ale Valériu aj tak nikto nikdy nenaladí tak, aby nevydávala falošné tóny.“

„Prečo sa to vždy musí dosrať v máji a prečo pri tom vždy prší?“ – pýtala som sa Pytóna, ktorý striedavo hádzal kamienky do budmerického rybníka a antidepresíva do seba. Obaja sme tam sedeli ako reklama na dodrbané životy v de luxe prevedení. On parkoval svoju audinu skoro vo vode, ja som teatrálne nechala bežať motor na svojom superbe, akože keby ma náhodou potrebovali v práci, aby som bola ready vyraziť. Mali sme vlastné byty, prachy, rozvodové rozsudky, postavenie, drahé dovolenky, zadky plné akožepriateľov a osobné asistentky nám riadili všetko, okrem tejto chvíle. A všetko sme to dokázali vlastnými silami, lebo sme na to mali a boli sme skvelí. Takí skvelí, že sme si stihli zničiť súkromie, uhnať si pár slušne rozvinutých civilizačných chorôb a naučiť sa neveriť nikomu a ničomu.
Západ slnka nad budmerickým rybníkom je jeden z najúžasnejších, aké poznám. Sedeli sme tam zmoknutí a drkotali zubami. Ale obloha sa vyčistila a ten prírodný gýč nám dilítol všetky mítingy z outlookov.
„Vieš, spoznal som teraz jednu babu, ona je…“
„… viem, úplne iná ako všetky ostatné,“ dokončila som Pytónovu vetu.
„Ty si myslíš, že som jebo, však? Lebo to vždy hovorím a vždy tomu aj verím.“
„Si skvelý. A nie si jebo. Iba veríš na Lásku. A na to, že každý človek je celkom iný ako všetci ostatní. Na niektorých to vidíme a na niektorých nie. Občas sa trafíme a občas niekomu naletíme. Niekedy máme aj otvorené zlomeniny na Duši, ale dá sa to zvládnuť. Pomaličky.“
„Chceš ju spoznať / sa s ňou zoznámiť?“
„A môžem? Čo ak ti zase poviem, že je to vypočítavá sviňa malomeštiacka, čo ide po tvojich prachoch a kariére a ty ju nezaujímaš?“
„Tak sa s tebou prestanem baviť a prídem, keď ma opustí.“
„Ok. A nehádž rybám tie lexauriny, nechajú sa chytiť a ešte im to aj bude jedno.“

„Očúvajte, mládež, ale idzte si vypnút ten motor, já tu idem chytat ryby a vy tu rachotíte jak s vetriesku. Tri dni zakrmujem, já si tu nenechám vyhučat investície.“
„Prepáčte, ona je paranoidná a myslí si, že keď vypne motor, tak zabudne šoférovať. Tu máte, nasypte im toto, určite na to budú brať.“ Pytón vysypal zvyšok svojho príručného labáku rybárovi do ruky a vypadli sme.
V Modre sme si dali zmrzlinu a kúpili pár fliaš bieleho. Zavolali sme Maggie, že ju o polhodinu vyzdvihneme doma, a potom sme do rána riešili život, vesmír a tak. Maggie je úplne iná ako všetky ostatné. Robí Pytóna šťastným.

Please follow and like us: